Zicherka...

Schopnosti má snáď ako nikto iný

len ona je predsa schopná toľkej zmeny.

Už len svojou prítomnosťou

mení mi svet maličkosťou.

Kúsok drôtu, čo je stále po ruke,

však jedinečná je len ona v celej ponuke.

Sprevádza ma životom

bez túžby hrať rolu v ňom.

Tíško čaká kým nadíde ten správny čas,

kedy s láskou siahať budem po nej zas. 

Tá jediná chybu vyčítať mi nebude,

vďaka nej chvíľku pri mne pobudne.

Každá trhlina na mojom kolene

vždy je tu riešenie, keď je tu ona, nie?

Vďačná za príležitosť byť mojou súčasťou

prijíma údel svoj so cťou nad priepasťou.

Už je tu len starosť jediná, 

nielen zicherke občas prepína.

hádku ukončí síce ako päsť

nikdy však nebude liekom na bolesť.

Prezidentský kandidát...

             Paul Hart je postava z knihy Prežiť ( Survive) od Alexa Morela. Ocitne sa v hraničnej situácii, kedy jeho lietadlo havaruje a on prežije ako jediný spolu s dievčaťom menom Jane,čo je psychicky labilné dievča, ktoré chcelo v lietadle spáchať samovraždu,  predstavujúce hlavnú postavu diela. Práve tento Paul  prostredníctvom činov a prístupu k životu ukazuje Jane aké dôležité je snažiť sa prežiť a nevzdávať sa.

             Ako by mal vyzerať a ako sa správať ten náš vysnívaný prezident? Skutočne neexistuje niekto, kto by vyhovoval každému a predovšetkým zastával postoje, ktoré by prospeli predovšetkým ľuďom vôkol neho a nie jemu? Prezident má predstavovať štát, má byť odrazom toho, čo chceme a môžme dosiahnuť. Existuje však vôbec niekto taký? Ostane taký prezident navždy len fiktívnou postavou v našich mysliach?

            Vlastnosti ako odvaha, nezlomnosť a predovšetkým túžba, čo nás vedie vpred. Neprehliadnuc láskavosť a srdce na pravom mieste sú podľa mňa práve tie vlastnosti, ktoré by mal mať prezident v sebe zakorenené. Paul Hart tieto vlastnosti mal. Napriek tomu, že bol a teda je len literárnou postavou môžme so závisťou sledovať jeho správanie. Nebol typickým rozprávkovým hrdinom, ktorému sa nedá nič vytknúť. Mal chyby, mal strach, mával zlú náladu, rozčuľovala ho bezmocnosť a možno pôsobil arogantne na ľudí, ktorí neboli súčasťou jeho života. Bol to predsa len človek. Človek, ktorý sa ocitol v boji o holý život a nestratil hlavu. Človek, ktorý svojím pôsobením naveky zmenil život mladej Jane. Ukázal jej aké hlúpe bolo jej správanie, keď sa nedokázala postaviť prekážkam bez toho aby ju z niečoho vinil. Jeho prítomnosťou sama dostala chuť žiť a bojovať. 

           Nepotrebovali by sme práve takého Paula Harta? Aby sa bez výčitiek a pohľadov do minulosti chopil všetkých príležitostí a oživil v nás túžbu ísť vpred, bojovať a zvíťaziť. Prebudiť nás z apatie, kedy len čakáme na to,čo s nami bude a jediné východisko vidíme v obviňovaní iných a napokon zúfalom úteku. Nesmieme dovoliť aby to všetko zašlo tak ďaleko, že naše lietadlo bude nútené spadnúť aby sme si uvedomili, že sme to my čo robíme chybu. Potom už bude pre veľa ľudí príliš neskoro. 

           V knihe Prežiť Paul Hart umiera ako hrdina so spomienkami a predovšetkým cťou a hrdosťou, pretože za svoj krátky život stihol viac než ktokoľvek iný. Len literárna postava, no množstvo myšlienok, ktoré vyvoláva. Potrebujeme prezidenta? Zamyslime sa...

Možno stačí aby každý objavil Paula Harta v sebe a prezidentom sa môže stať ktokoľvek.

            

Salinger: Teddy

(recenzia)

             Ďalšie, pre mňa rovnako šokujúce a  premýšľanie vyvolávajúce dielo od tohto spisovateľa, kde zachytil nekonečné množstvo myšlienok a nápadov podnecujúcich čitateľa k pozastaveniu sa nad problémami a vnímaním sveta okolo nás.

             Dej sa odohráva na lodi, ktorou sa mladá štvorčlenná rodina vracia po ceste do Európy naspäť do New Yorku. Môžme pozorovať obraz  navonok arogantne pôsobiacich rodičov dvoch detí a teda aj príklad ich výchovy. Paradoxne to však vyzerá, že 10-ročný chlapec Teddy sa správa oveľa vyspelejšie a rozumnejšie ako dvojica, čo ho vychováva. Napriek svojmu mladému veku alebo možno práve kvôli nemu  premýšľa a poukazuje na skutočnosti, ktorým sa dospelí vôbec nevenujú. Sú totiž príliš zaneprázdnení staraním sa o hmotné veci ako bol v tomto prípade drahý kufor, na ktorom chlapec stál alebo zbytočnými hádkami medzi sebou. Teddy odchádza za mladšou sestrou, ktorá pre zmenu pôsobí ako verná mladšia kópia svojej matky. Dohodnú sa na spoločnej hodine plávania a Teddy si vyhradí zvyšný čas pre seba, ktorý chce stráviť písaním si svojho denníka. Už po prečítaní pár riadkov z neho každý čitateľ zabudne na vnímanie Teddy-ho ako malého 10-ročného chlapca. Následne k nemu prichádza mladý muž a vedú spolu spočiatku úplne bežný rozhovor o počasí  a chlapcových dojmoch z cesty. Teddy však pri všetkom, čo vraví pôsobí ako rozumný človek, ktorý skúsenosťami a vedomosťami už dávno predčil muža sediaceho vedľa neho napriek 20-ročnému vekovému rozdielu. Rozhovor sa však zvrháva na otázky o pocitoch, Bohu, smrti či vnímaní sveta úplne inak, ako sú možno všetci zvyknutí. Spomína sa tu tiež obraz jablka, ako niečoho, čo je hlboko zakorenené v ľuďoch hlavne v dôsledku výchovy. Niečo, prečo ľudia prestali premýšľať o veciach bez hraníc, spútaní logikou s negatívnym postojom k fantázii. 

              Aj toto dielo sa nečakane končí výkrikom Teddy-ho sestry Booper. Čitatelia si teda môžu len domyslieť čo všetko chcel týmto dielom autor povedať a čo všetko predstavoval výkrik malého dievčatka...

SALINGER: Deň ako stvorený pre banánové rybky

(recenzia)

            Po prečítaní tohto diela som dlho premýšľala, na čo chcel ním autor poukázať ale tiež, aké pocity vo mne toto dielo vyvolalo. Nehovoriac o závere, ktorý ma úplne odzbrojil...prinútil premýšľať o všetkom a ničom zároveň. 

            Ide o spočiatku nevinne vyzerajúci výlet manželov Glassových na Floride. Ubytovanie v hoteli, starostlivé telefonáty matky, bežné úpravy manželky Muriel, ženy oplývajúcej spôsobmi a inteligenciou, rovnako ako láskou a predovšetkým dôverou vo svojho manžela napriek obavám jej matky zapríčinených zvláštnym správaním Seymoura, manžela Muriel, v poslednom období. Toto jeho správanie bolo spôsobené návratom z vojny, ktorá sa v ňom zarezala tak hlboko, že nebolo možné bez trvalých následkov pokračovať v každodennom živote. Myšlienkami a rozumom neskutočne skúsený muž napriek mladému veku trávi dovolenku len nekonečným hraním na klavíri a ležaním na pláži. Prichádza k nemu dievčatko menom Sybil a začnú viesť veľmi nezmyselný ale úprimný, pre deti príznačný rozhovor. Vojak dievčatku vyrozpráva príbeh o banánových rybičkách, čo sú úplne normálne rybičky, ktoré vlezú do diery a požerú priveľké množstvo banánov aby mohli vyliezť, preto v diere ostávajú a zomierajú tam. Ide však len o prenesenú metaforu na dnešnú chamtivú, po moci a peniazoch túžiacu spoločnosť a jednoduchý spôsob vysvetliť detskému mysleniu nástrahy dnešného sveta. 

           Následne však Seymour odchádza naspäť do hotela, nezmyselne sa rozzúri na ženu vo výťahu a obviní ju z pozerania sa na jeho nohy ale predovšetkým na to že to robí potajomky, čo má rovnako metaforický význam. Prichádza do izby, kde spí jeho manželka Muriel, nabíja zbraň a strieľa si guľku do hlavy...

           Napriek koncu alebo teda možno práve kvôli nemu vo mne tak toto dielo zarezonovalo. Vnímanie sveta očami človeka, ktorý zažil hrôzy a videl veci, ktoré zmenili jeho pohľad na všetko, nám nikdy nebude úplne jasné ale predsa by sme sa o to podľa mňa mali pokúsiť. Prečo? Pretože podľa môjho názoru vedia práve takýto ľudia o niektorých veciach oveľa viac ako ktokoľvek iný, ale nikto ich nepočúva z dôvodu, že sú v spoločnosti zaškatuľkovaní ako tí, čo o ničom nič nevedia, pretože u ich niečo nieje v poriadku. A druhý dôvod, prečo by sme sa mali nad týmto dielom pozastaviť a zamyslieť sa nad ním je neustále prítomná a čoraz viacej hroziaca možnosť ocitnúť sa v diere plnej banánov s nálepkou banánová rybka...

Náhoda?

Existuje vo svete súhrn pravidiel a vopred dohodnutých cestičiek, ktoré riadia naše konanie a smerujú nás k tomu správnemu cieľu? Existuje dôvod toho, že som dnes ráno vstala neskôr a nestihla si prichystať desiatu? Nestál a nečakal ma dnes pri bufete človek, ktorý mi môže jedného dňa zmeniť život? 

      Ja osobne neverím v náhody, verím v to, že všetko na svete má svoj význam a zmysel. A je len a len na nás ako príležitosti ponúknuté týmito tzv. náhodami využijeme. Je na nás či sa na náhodne stojaceho pri bufete usmejeme a dáme tak sebe aj jemu šancu pre krajší zajtrajšok. Nič sa nedeje len tak, pre nič za nič. Aj keď je to možno ťažko uveriteľné aj tie najhoršie skúsenosti nás nejakým spôsobom posúvajú vpred a skôr či neskôr pochopíme, že niektoré udalosti sa jednoducho musia udiať, aby dali priestor novým...lepším.
       Preto už neľutujem žiadny výkrik v nesprávnu chvíľu ani výbuch smiechu, keď majú byť všetci ticho. Neľutujem nič! Krôčik po krôčiku, vnímaním aj tej najmenšej príležitosti, sa aj ja raz dostanem tam, kde sa dostať mám, ako v konečnom dôsledku my
všetci. :)